Stará mama vydedila vnučky, tie to napadli na súde a uspeli
Rodinu si nevyberáme. A konflikty, ktoré vedieme za života, sa behom chvíle môžu zmeniť aj na vzťahy „posmrtné“. No a ako to už býva, ak ide o majetky, brat nepozná brata.
Každému to, čo si zaslúži?
Sú predkovia, ktorí svoju cestu na tomto svete končia v duchu „po nás potopa“ a prípadnú pociťovanú krivdu pomstia vydedením tých najbližších – svojich potomkov. Existujú tisícky prípadov, kedy tak urobia oprávnene. No a potom tu máme aj prípady závetov a vydedení, ktoré sú robené iracionálne, nemajúc zákonné odôvodnenie a ich výsledkom sú prekvapené, rozčarované a najmä sklamané tváre dedičov riešiacich pozostalosti. V horších prípadoch môžeme hovoriť až o rozpade rodín alebo ochladení blízkych rodinných vzťahov.
Iba malé percento potomkov vydedenie zo strany svojho blízkeho očakáva. Vydedeniu totiž predchádzajú len veľmi vážne a zákonom dané dôvody, ktoré v posledných vôľach poručiteľov často absentujú. Ak svojho blízkeho potešíte návštevou, občas mu zavoláte, vždy mu ku sviatku zagratulujete, prípadne podáte v prípade potreby pomocnú ruku, odmena vo forme vydedenia je veľké a najmä nepríjemné prekvapenie. A často úplne neodôvodnené.
Čoho sme sa to dožili?!
Takéto prekvapenie pripravila našim klientkam ich stará mama a prastará mama. Ona sama v listine o vydedení pred notárom uviedla, že jej vnučka a pravnučky v rozpore s dobrými mravmi neposkytli potrebnú pomoc v starobe, trvalo o ňu neprejavovali opravdivý záujem, ktorý by ako jej potomkovia prejavovať mali. Na základe týchto skutočností usúdila, že nie sú hodné žiadneho prospechu z jej pozostalosti. Vydedila ich. Vnučku, ako i všetkých jej potomkov.
S uvedenými skutočnosťami klientky nesúhlasili. Na celú situáciu totiž mali úplne odlišný pohľad. Tvrdili, že práve stará mala bola tou, ktorá zanevrela na svoju vnučku, rovnako ako predtým na jej matku, svoju nevestu, ktorú nikdy nemala v láske. Pre svojho jediného syna si totižto predstavovalo inú ženu. Rovnaký osud teda čakal aj vnučku, a tiež pravnučky. Medzi ženami to tak už chodí. Vzťahy neboli ideálne po celú dobu. Aj napriek tomu sa klientky snažili udržiavať dobré vzťahy aspoň vo formálnej rovine, zúčastňovaním sa rodinných stretnutí či osláv. Posledným takým stretnutím bola oslava osemdesiatych narodenín starej mamy. Krátko po tejto oslave došlo k úmrtiu otca a starého otca klientok, teda syna poručiteľky. Následne došlo k rýchlemu zhoršeniu už tak nepriaznivých vzťahov. Stará matka si potom, ako zomrel jej syn vyžiadala od nevesty, klientkinej matky, náhradné kľúče od svojho domu, a vyjadrila sa, že si nepraje, aby ich viac mali a navštevovali ju. Na otázku, čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu nedostali dodnes odpoveď. Zanedlho sa uskutočnila oslava osemdesiatych piatych narodením starej matky, na ktorú už klientky neboli pozvané. Neskôr sa dozvedeli, že stará mama na nich zabudla. Áno, pamäť starším ľuďom už tak dobre neslúži. Sklame a vypadáva. No a potom to ide dolu vodou aj so sluchom a zrakom, lebo stará mama sa už ani neodzdravila, odvrátila tvár, keď sa s klientkami stretli náhodne na ulici, nedvíhala telefón, neotvárala dvere do domu, keď sa ju snažili navštíviť. Klientky sa rozhodli silené vnucovanie vymeniť za vyčkávania, že stará mama možno svoj postoj raz prehodnotí a sama sa rozhodne ich navštíviť. Koniec koncov bývali v jednej dedine.
Jedinou možnosťou bolo podanie žaloby…
Vydedenie a tiež jeho následky, príčiny, ktoré boli prepierané známymi aj spoluobčanmi v dedine, ohováranie, a tiež reči náhradných dedičov napokon umocnili v klientkach potrebu brániť sa a očistiť svoje meno. Chceli sa domôcť toho, čo im po zosnulom otcovi a starom otcovi zo zákona patrilo. Argumenty klientok boli podnetom pre spísanie žaloby o určenie, že dôvody na vydedenie dané neboli. Klientky boli spoločne v postavení žalobcov. Ako žalovaní vystupovali dvaja rodinní príbuzní, ktorí vystupovali v dedičskom konaní namiesto klientok a dedili podľa závetu starej mamy, t. j. poručiteľky. Tým samozrejme zdedené nehnuteľnosti padli vhod. V žalobe sme namietali skutočnosť, že listinu o vydedení spísala poručiteľka šesť rokov pred smrťou, kedy nemala žiadne zdravotné problémy, práve naopak, napriek svojmu veku bola vo veľmi dobrej kondícii, teda nepotrebovala ani každodennú starostlivosť, pomoc a opateru zo strany iných osôb. Na základe tejto skutočnosti neprichádzalo do úvahy tvrdenie poručiteľky, že sa jej nedostalo potrebnej pomoci, a teda to nemohol byť dôvod vydedenia. Ďalší dôvod, ktorý poručiteľka uviedla ako dôvod vydedenia – neprejavovanie opravdivého záujmu sme rovnako vyvrátili s poukazom na súdnu prax, podľa ktorej o neprejavenie opravdivého záujmu potomkov o poručiteľa nejde v prípade, kedy nezáujem potomkov bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Čo nepochybne bol i tento prípad.
Dokazovanie bolo postavené najmä na svedeckých výpovediach, a to príbuzných i kamarátov, ktorí dosvedčili, že poručiteľka o klientky – vnučku a jej dcéry, ako i svoju nevestu nejavila dlhodobo žiadny záujem a nestála ani o snahu o zblíženie sa. Kľúčová bola svedecká výpoveď jedného z priateľov, ktorý bol osobne svedkom náhodného stretnutia vnučky so starou mamou, kedy tá vnučku odignorovala, vôbec ju nepozdravila a prehodila pár slov len so svedkom. Prirodzene sa bránili i žalovaní. Ich argumenty stáli na tvrdeniach, že poručiteľku skutočne trápila ignorancia jej osoby zo strany klientok, a že starostlivosť, ktorú od nich očakávala bola dôvodná.
Súd prvého stupňa dal za pravdu klientkam. Dôvody na vydedenie neboli dané. Žalovaní sa vo veci pochopiteľne odvolali. Druhostupňový, teda krajský súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Klientky dostali následne po starej mame to, čo im podľa zákona patrilo. Aj napriek snahe starej mamy o ich vydedenie. Dokázali sme, že vydedenie nebolo dôvodné, lebo dôvody vydedenia neboli dané. O poručiteľku prejavovali záujem, chceli s ňou tráviť čas, ona s nimi nie. A tak ich trestala nie len za života, ale chcela ich potrestať aj po smrti. V oboch prípadoch bolo ale konanie starej mamy bezdôvodné.
… lebo znalosť práva sa vypláca…
Vydedenie je vážnym prejavom vôle, ktorý musí spĺňať zákonom dané náležitosti. Dediť aj napriek nevôli poručiteľa, ktorá je vyjadrení v listine o vydedení, môže potomok nie len pomocou dobrej znalosti zákonov a z nich vyplývajúcich práv a nárokov dediča, ale aj vydaných súdnych rozhodnutí, na ktoré má súd v konaní prihliadať. Tie hovoria jasne. Vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám, alebo najmä sám prispel.
